I love, wish, forgive, thank you

„Vaša káva, nech sa páči.“ „Ďakujem.“ povie on a ja rozmýšľam, že ako je možné, aby niekto dal takú melódiu jednému slovíčku. Ponúkam ho pripraveným občerstvením. „Môžeme začať nie?“ Povie a pozrie sa na klavír. Prikývnem. Sadne si ku klavíru, ja na druhú stoličku vedľa neho a činnosť srdca znovu nadobúda rýchlosť o ktorej si myslím, že je smrteľná. „Hrali ste už niekedy?“ Keď odpoviem, že keď mi doviezli klavír, snažila som sa podľa videí z youtube, usmeje sa. Začne mi vysvetľovať. Ale márna snaha. Ja sa nesústredím na slová. Pozerám na jeho štíhle prsty, ktorými ukazuje jednotlivé klávesy, počúvam melódiu jeho hlasu, ale slová nerozoznávam. Avšak je vidieť ako miluje túto prácu. Hovorí to s vášňou, akoby som bola prvá, komu to vysvetľuje, nie jedná z mnohých žiakov. Každú informáciu starostlivo podá, akoby mi zveroval nejaké tajomstvo. Keď položím ruku na klávesy a on mi ukazuje, ako správne ju mám držať a náhle sa ma dotkne, prebehne mnou nejaký výboj. Veľmi príjemný. V prstoch mi brní. Cítim jeho dotyk, aj keď on už má ruky na svojich kolenách. Doprdele, poviem si, spamätaj sa, veď keď sa ťa niečo opýta nebudeš nič vedieť. Ale pýta sa len či rozumiem zatiaľ a ja prikyvujem a prikyvujem. Budem si to aj tak musieť potom sama naštudovať. Zatiaľ čo vysvetľuje, ja rozmýšľam, ako je možné, že hneď od prvého razu, čo ho vidím, nemôžem ho dostať z hlavy. Neodbytne sa mi tam usadil a vytlačil odtiaľ zvyšok zdravého úsudku. Ale predsa len možno nie. Keď sa ma spýtal potom na niečo vedela som odpovedať. Očividne moje podvedomie sa nedalo vyviesť z miery a vstrebávalo informácie od neho. Po hodinke povie „ Na dnes si myslím, že informácii bolo dosť Lea.“ Ach pane Bože, to ako ma oslovil ma dostáva do kolien. Tri písmenka preboha živého! On z nich spravil niečo výnimočné. No myslím, že práve ma dostihla puberta, ktorú som odložila, keď mama zomrela. Pretože mám pocit, že hormóny sa mi zbláznili a robia si párty s mojimi pocitmi. Teším sa, že možno ešte chvíľu zostane, nemá ešte vypitú kávu. Bingo, sadá si na gauč, berie ju do ruky. „Tak Lea, prečo klavír, prečo teraz? Ak Vám to neprekáža, že sa pýtam?“ „Viete čo, ja ani celkom neviem, prečo som nezačala skôr, akosi ma to nelákalo, až teraz som si povedala, že to bude jedna z vecí, ktorú chcem stihnúť do mojej dvadsaťpäťky“ usmejem sa na neho. Vyzerá prekvapene. „Keď hovoríte jedna z vecí, znamená to, že ich máte naplánovaných viac?“ „Áno mám zoznam mojich TOP 10“ zasmejem sa a tvárim sa, že žartujem. Aj keď je to pravda. Mám ten zoznam. Z čias, kedy som sa intenzívne venovala čítaniu motivačnej literatúry. „Zaujímavá myšlienka, niečo také ako zoznam TOP 10“ povie. Fíha, on si myslí, že to je zaujímavé, zvýsknem od radosti v duchu. „Teraz by ste sa mohli aj vy mňa niečo spýtať, keď vás tu takto vypočúvam “ usmeje sa na mňa, alebo skôr zaškerí? Sklopím oči. Som zvedavá, ako vezme , keď sa ho spýtam to, nad čím uvažujem poslednú polhodinku „Nemohli by sme si tykať?“ poviem odvážne a pozriem sa na neho. „Viete, nemám pocit, že by ste boli odo mňa taký starší aby ste mi vykali.“ Vysvetlím mu moju žiadosť. Zamyslí sa. „Nie, nebude to problém. Tak ešte raz, som Patrik“ a podá mi ruku, nakloní sa ku mne a hodí mi letmý bozk na líce. Neviem čo má moje nové ja v pláne, ale tak toto bola strela do čierneho. „No musím ísť, vidíme sa v piatok Lea. Teším sa“ povie. On sa teší? On? Vážne? To keby vedel, že ja sa nemôžem dočkať. Nedávam najavo, ako veľmi ma jeho slová potešili.„ Áno, v piatok. Dovidenia“ a vyprevadím ho z dverí.