I love, wish, forgive, thank you

Rozhodla som sa, že si splním jeden sen, ktorý som začala mať asi v 15. Vtedy sa mi veľmi začala páčiť hudba Ludovica Einaudiho a chcela som vedieť hrať na klavír. Avšak vtedy som sa k tomu nedostala. Ale teraz som si kúpila klavír a našla som si na nete hudobnú školu, ktorá poskytuje aj súkromné hodiny v pohodlí domova. Pani, s ktorou som telefonovala sa zdala byť milá, snáď bude taká aj v reáli, hádam ma nebude biť po prstoch. Tak som od rána upratovala, nech sa nehanbím, spravila som chlebíčky, nech si spravím u učiteľky očko. Má prísť o pol tretej. Zvonček zvoní, fajn, je presná. Ideme na to. Otvorím dvere a stratím dych. Práve sa pozerám do tých najúžasnejších zelených očí aké som kedy videla. No, vlastne jeden muž také má, môj otec. Ale tieto oči, do ktorých sa pozerám a márne sa snažím spomenúť, prečo len som včera plakala, že som sama doma a nemám nikoho kto by mi večer zaželal dobrú noc, nepatria žiadnej učiteľke. Patria zhruba 26 ročnému mužovi. Srdce sa mi takmer zastavilo a ja neviem kde som nechala hlas. On tiež vyzerá prekvapene, cúvne o pol kroka a chvíľočku vyzerá, že tiež nevie čo povedať. Potom sa usmeje. „Dobrý deň, volám sa Patrik Vít, poslali ma k Vám z hudobnej, ste sestra dieťaťa, ktoré mám učiť?“ Srdce mi poskočilo, mozog sa rozbehol a ja som si uvedomila, aký melodický je jeho hlas. „Nie, ja som tá, ktorú budete učiť, som Lea.“ „Prepáčte, som zvyknutý, že s klavírom začínajú skôr mladšie deti.“ A znovu sa usmeje. Končím, umieram a znovu sa rodím. Práve som dostala nové srdce, bez nejakých škrabancov a dier. Práve som vhupla do niečoho, o čom som len čítala. „Poďte ďalej.“ Poviem to však neprirodzeným hlasom, ktorý nespoznávam. Odošlem ho do obývačky.„Kávu, čaj, kakao?“ „Urobíte mi aj kakao?“ „Ak máte rád, tak áno.“ Zasmejem sa. Niet nad ochotnú hostiteľku. Ale potrebujem na chvíľu vypadnúť z dosahu jeho očí, ktoré sa mi zdajú neuveriteľne hypnotické. Tak si už vyber, myslím si. „Dám si kávu. Nescu ak máte. S mliekom, bez cukru.“ Zahundrem jasné a zdrhám do kuchyne. Tam sa opriem o kuchynskú linku a snažím sa predýchať tento zážitok. To nie je možné. Mám pocit, že ho poznám, aj keď som si na sto percent istá, že nie. Snažím sa presvedčiť samú seba, že len jeho oči mi pripomínajú otca, ale srdce búši ..nie, nie, nie, to je niečo iné... Nadýchnem sa. Dám variť tú kávu. Zalejem ju a idem do obývačky.