I love, wish, forgive, thank you

ON--- Je 14:25. Zastavím pred jedným z tých panelákov, z ktorého na prvý pohľad kričí, že toto nie je žiadna béčková trieda. No super, zase nejaké rozmaznané decko, ktorému sa nechce chodiť do hudobnej školy, tá musí prísť za ním. Ach ako ja som miloval túto prácu kedysi. Vždy som vedel som, že chcem učiť ostatných vytvárať pomocou kláves hudbu. Ale odkedy som sa zamestnal tu, začína to strácať čaro. Áno platia úžasne, ale čo keď sú to väčšinou deti, ktoré to musia robiť, aby potešili svojich zazobaných rodičov, ktorí to od nich vyžadujú. Som pred dverami a zazvoním. Otvorí mi drobná brunetka, zrejme sestra. Keď hodí na mňa pohľad, inštinktívne cúvnem dozadu. Poznám ju? Poznám tú červeň v lícach, ktorá sa jej zjavila v tvári? Poznám tie hnedé oči? Z ničoho nič cítim niečo, čo som mal cítiť pri Bei, ale nedostavilo sa. Cítim, že práve sa pozerám na niekoho, kto má byť v mojom živote. Po úvodných otázkach zisťujem, že ona bude mojou žiačkou. Ona? Veď môže mať takých osemnásť rokov, najviac devätnásť. To ju v detstve nenútili hrať na klavír? Rozhodla sa sama? To sa mi páči, skutočne. Odišla do kuchyne s vtipnou otázkou, či si nedám kakao. Akoby vedela, že kakao milujem doteraz. Mysli, mysli, mysli, odkiaľ by si ju poznal? Veď som od nej minimálne o osem rokov starší. Zbadala moje zaváhanie, keď na mňa prvýkrát pozrela? Cíti sa rovnako? Vyzerala udivene, keď tak milo nemohla zo seba dostať ani slovo... Myslím, že toto bude ešte zaujímavé. Nie, toto nebude zaujímavé. Toto bude zlé. Veľmi. Vchádza s mojou kávou. Nemôžem si pomôcť, ale musím na ňu uprieť zrak.